Kresťanstvo má svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. Nové náboženstvo a jeho učenie sa šírilo z Jeruzalema do celého vtedajšieho kultúrneho sveta. Vznikali miestne- partikulárne cirkvi, potom biskupstvá, ktoré sa spájali do provincií, neskôr nazývaných patriarcháty. Prvý takýto patriarchát bol v Alexandriji, postupne pribúdali ďalšie- v Antiochiji, Konštantinopole, Jeruzaleme. Rímsky, alebo často nazývaný aj ako západný patriarchát bol od počiatku svojou štruktúrou podstatne odlišný od ostatných a to práve z dôvodu, že tu svoj úrad vykonáva pápež.
Ježiš Kristus založil Cirkev a ustanovil za svojho viditeľného zástupcu na zemi apoštola Petra. Ten svoje poslanie uskutočňoval a zavŕšil v Ríme, a tým sa tam sústredil najvyšší učiteľský úrad a pastierska moc. Po nástupe Konštantína Veľkého /306-337/ na trón, druhé najvýznamnejšie kresťanské centrum sa vytvorilo v Carihrade. Aj keď Carihradský patriarchát bol stále súčasťou univerzálnej kresťanskej cirkvi, vývojom v inej kultúrnej oblasti vznikali niektoré odlišnosti. Historicky podložené počiatky kresťanstva u nás sa datujú do obdobia Veľkej Moravy, do prvej polovice 9. storočia, kedy sa už skončil proces zjednocovania príbuzných slovanských kmeňov na Morave. Na čele nadkmeňového moravského kniežatstva stál Mojmír. Jeho kniežatstvo bolo dobre zorganizované. Podľa historika M. Lacka bolo vo Veľkomoravskej ríši v tom čase viacero hospodárskych a politických centier. Knieža Mojmír udržiaval dobré vzťahy s Frankami a dovolil vstup franských / bavorských/ kňazov- misionárov do svojho kniežatstva. Na území dnešného Slovenska sa v tom čase utvorilo druhé západoslovenské nadkmeňové centrum okolo Nitry. Nitrianske kniežatstvo, ktoré rozšírilo postupne svoju moc na celé terajšie západné a čiastočne i stredné Slovensko, malo 30 hospodárskych a politických stredísk. Prvým historicky známym slovanským kniežaťom bol Pribina. Jeho počiatočný zamietavý postoj voči kresťanom bol výrazom odporu proti franskej expanzii. I keď dovolil bavorským misionárom účinkovať na území Slovenska, sám zostával v tom čase pohanom. Za jeho panovania posvätil salzburský arcibiskup Adalram na nitrianskom hrade roku 828 prvý kresťanský chrám na tomto území a sám počas pobytu u Frankov prijal krst. V roku 835 moravské knieža Mojmír I., ktorý už bol kresťanom, obsadil Nitru a vyhnal Pribinu, aby neskôr obe kniežatstvá vytvorili jeden územný celok, ktorý bol neskôr označený názvom Veľkomoravská ríša. Kresťanstvo i kresťanské chrámy na Morave jestvovali už okolo roku 800/ Modrá pri Velehrade/.

Na miesto Mojmíra I. dosadil východofranský kráľ Ľudovít Nemec/843-876/ jeho synovca Rastislava. Knieža Rastislav sa ukázal ako prezieravý štátnik. Dôsledne formoval novú moravsko- slovanskú koncepciu. Hospodársky a vojensky sa snažil úplne vymaniť spod bavorského vplyvu. Rozhodol sa vybudovať samostatnú veľkomoravskú cirkevnú správu, nezávislú na bavorskom episkopáte. V roku 861 vyslal posolstvo k pápežovi Mikulášovi I. so žiadosťou, aby mu poslal biskupa a misionárov znalých slovienskeho jazyka. Tejto požiadavke však pápež nemohol vyhovieť, pretože takých kňazov nemal. Knieža Rastislav však chcel čím skôr vyriešiť závažnú otázku samostatnej veľkomoravskej cirkevnej správy. Preto sa v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III. Byzantský cisár vybral na túto misiu filozofa Konštantína a jeho brata Metoda zo Solúna- oblasti, kde ľud hovoril sloviensky. V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave. Konštantín a Metod napriek tomu, že sa iba krátko predtým vrátili z namáhavej misijnej cesty po Kryme, vyhoveli prosbe slovanského vladára. Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil pri preklade bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Pomáhali mu pri tom brat Metod a učeníci Kliment, Sáva, Naum, Vavrinec a Angelár. Prvými slovami v histórii slovienskeho písomníctva bol úvod prvej kapitoly evanjelia svätého Jána „ Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha- Iskoni bje Slovo i Slovo bje u Boga“. Svätí solúnski bratia si vychovali už na Veľkej Morave spolupracovníkov, medzi ktorými najviac vyniká Gorazd. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom Veľkej Moravy liturgiu každému zrozumiteľnú- ich vlastnej reči. Ľud ju prijal s vďačnosťou a láskou. Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského- gréckeho obradu. Napokon, vtedy bolo kresťanstvo jednotné. Vyznávalo jeden krst, jednu, svätú všeobecnú, apoštolskú Cirkev na čele s viditeľnou hlavou v osobe nástupcu sv. Petra. Liturgia sa v jednotlivých cirkvách počas stáročí vyvíjala z apoštolskej tradície. Rozdielnosť obradov postupne vznikala na základe zemepisnej polohy, príslušnosti k národnosti a reči. Zo všetkých východných obradov sa však najviac rozšíril byzantský. Konštantín a Metod za obdobie svojho pôsobenia priviedli tunajšie obyvateľstvo k živej kresťanskej viere práve v tomto obrade. Počas svojho účinkovania museli vierozvesci odolávať rôznym vplyvom a útokom. Boli napríklad obvinení nemeckým klérom, že šíria bludy. V roku 867 putovali do Ríma z dôvodu vysviacky nových učeníkov na kňazov a predovšetkým na pozvanie pápeža, kde mu zároveň vysvetlili a vyjasnili svoju činnosť na Veľkej Morave a vyznali pravovernosť a oddanosť rímskej Cirkvi. Konštantín sa z Ríma na Veľkú Moravu už nevrátil, lebo sa rozhodol vstúpiť do kláštora, kde prijal meno Cyril. Zomiera 14. februára 869 po dlhej únavnej ceste a veľkom pracovnom nasadení. Sv. Metod bol v roku 869 ustanovený pápežom Hadriánom II. za prvého panónskeho a veľkomoravského arcibiskupa s právomocami medzi všetkými Slovanmi. Pápežovo rozhodnutie narazilo na odpor franského kléru, najmä pasovského biskupa Hermanricha a soľnohradského arcibiskupa Adalvína, ktorí si robili nároky aj na územie Veľkej Moravy. Po vnútorných rozbrojoch vo vedení ríše nitrianske knieža Svätopluk vydal svojho strýka Rastislava Nemcom a sám sa ujal vlády. Nemeckí biskupi zajali na spiatočnej ceste arcibiskupa Metoda. Postavili ho pred súd, trýznili, odsúdili a potom dva a pol roka väznili. O tomto väzení informoval Rím mních Lazár. Pápež Ján VIII. Proti nemeckému episkopátu rázne zakročil. Po Metodovom prepustení z väzenia Svätopluk mu odovzdal do správy veľkomoravskú Cirkev. Medzitým pod tlakom latinského kléru sa Svätopluk síce neskôr pridal k latinskému duchovenstvu, avšak dôvodom toho boli skôr politické zámery. Pápež Ján VIII. Po získaní informácií o sporoch na Veľkej Morave pozval opätovne Metoda do Ríma. Dôkladne preskúmal účinkovanie a učenie arcibiskupa a presvedčil sa o jeho pravovernosti a oddanosti Cirkvi. V júni 880 vystavil apoštolský list Industriae tuae adresovanú Svätoplukovi. Vydal v nej najkrajšie svedectvo o Metodovej pravovernosti. Schválil liturgiu v slovienskom jazyku s tým, aby sa evanjelium najprv čítalo po latinsky. Apoštolský list potvrdzuje, že všetko kňazstvo mu má byť podriadené. Metod zomrel 6.apríla 885. Za svojho nástupcu určil Gorazda. Nitriansky biskup Viching, odporca slovienskej liturgie, rôznymi intrigami dosiahol, že Svätopluk vyhnal Metodových žiakov zo svojej ríše. Medzi vyhnanými bol aj Gorazd. Historici sa domnievajú, že po vyhnaní pravdepodobne odišiel do poľského Krakova. Arcibiskupský stolec ostal neobsadený. Následný pád Veľkomoravskej ríše v roku 906 spôsobil, že postupne zanikla celá slovienska metropolia. Časť učeníkov a žiakov však na tomto území aj napriek tomu ostala a po rozpade Veľkomoravskej ríše bola podporovaná Slovanmi z Bulharska. Pokračovala v misii svojich veľkých učiteľov, pričom zostávala verná rímskemu pápežovi.

Po páde Veľkej Moravy vznikli dva samostatné štátne útvary- Uhorský a Český štát. Na začiatku 10. storočia boli v Uhorsku dve obradové podoby katolíckej cirkvi- východná/ na východ od Dunaja a Tisy/ a západná /Panónia a územie terajšieho Slovenska/. Trvalo dve až tri storočia, kým sa územie so slovanským obyvateľstvom definitívne organicky začlenilo do novovzniknutého štátneho útvaru Uhorska, v ktorom mu bolo súdené zotrvať budúcich takmer tisíc rokov.
Slovanské kresťanstvo a kultúra ovplyvňovali Maďarov, ktorí najmä v rannom Uhorsku boli priaznivo naklonení dielu sv. Cyrila a Metoda. Potvrdzuje to aj množstvo gréckych kláštorov, ktoré tu vznikali a pomáhali šíriť dedičstvo vierozvestcov. Tieto kláštory boli zväčša podriadené Ostrihomu. Stavali sa aj východné chrámy a kaplnky. Nezachovali sa z viacerých dôvodov. Hlavným bol rozkol medzi východnou a západnou cirkvou. Východné chrámy boli búrané a na ich základoch sa často stavali neorománske a gotické kostoly.

Veľký vplyv na prítomnosť veriacich východného obradu malo postupné osídľovanie a sťahovanie národov. Na územie dnešného Slovenska koncom 13. storočia a začiatkom 14. storočia prichádzajú Valasi zo Sedmohradska, Rumuni, Rusíni, ktorí osídlili severovýchodnú časť Uhorska. Východné územia boli vyľudnené tatárskymi nájazdmi, malé množstvo pôvodného obyvateľstva utieklo do hor. Tento pohyb, tvorivé stretávanie sa a sťahovanie slovenského obyvateľstva, súvisí s takzvanou valašskou kolonizáciou. Táto vo svojom dôsledku pomohla pôvodnému obyvateľstvu zachovať si východný obrad. Migrácia, najmä Ruthénov, znamenala oporu pre prežitie katolíkov tohto obradu v slovanskom etniku. Ruthénmi sa nazývali Rusíni- Rusnáci a boli nositeľmi východného obradu. Títo veriaci žili v 13 župách Uhorska- Marmaroš, Ugoča, Sabolč, Boršód, Bereh, Satmár, Uh, Zemplín, Šariš, Abov, Spiš, Turňa, Gemer. Neskôr sa Abovská župa spojila s Turnianskou a Sabolčská sa rozdelila- vznikla Hajdžská župa. Od 30- tych rokov 13. storočia nazývajú pápežské listiny veriacich východného obradu v Uhorsku schizmatikmi. Oficiálnemu zjednoteniu našich kresťanov gréckeho obradu s Rímom veľmi napomohli poľskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Rusínov / Malorusov /, obývajúcich najmä severozápadnú časť Ukrajiny /Halič/. Aj napriek ťažkostiam, ktoré spôsobovali nezjednotení voči týmto snahám v 15.storočí, mala Kyjevská zjednotená metropolia 9 sufragánnych biskupstiev, ale začiatkom 16.storočia šľachta a duchovenstvo naklonené k Únii začali opäť hľadať cestu k zblíženiu sa s Rímom. Na Ukrajinu prišli jezuiti, ktorí pre to pripravili pôdu. Za pomoci poľských kráľov Štefana Báthoryho a Žigmunda III. na žiadosť biskupov naklonených k Únii, došlo k zjednoteniu v Breste v roku 1595. Rím potvrdil doterajšie práva Kyjevského metropolitu. Brest- litovská únia zabezpečovala zachovanie tradície a obradov východnej cirkvi v plnej miere. Priniesla oslobodenie východného kňazstva z nevoľníctva, možnosť vzdelávania a rozvinutie náboženského života. Tomuto zjednocovaciemu procesu napomohli Drugethovci, najmä Juraj III. Drugeth /1605-1620/, ktorý na čele rodu sa v roku 1605 vracia z kalvinizmu do katolíckej cirkvi a Ján X. Drugeth /1620-1645/. Na rodiacu sa myšlienku zjednotenia mali vplyv aj niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi v Uhorsku- ako bol jágerský biskup Juraj Lippay /neskorší ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska/, jezuiti z kolégia v Humennom a katolícki zemepáni. Dlho sa rodiaca únia bola nakoniec uzavretá 24. 4. 1646 v hradnej kaplnke rodiny Drugethovcov v Užhorode. Jágerský biskup Juraj Jakušic na toto stretnutie pozval kňazov troch žúp- Užskej, Šarišskej a Zemplínskej. Za prítomnosti biskupa Jakušica, grófky Anny Jakušicovej, /manželky nebohého Jána Drugetha/ , baziliánov Petra Parthéna Petroviča a Gabriela Kosovického, prišlo na toto stretnutie 63 kňazov východného obradu zo spomenutých troch žúp. Bol to sľubný začiatok.

O tom, že história gréckokatolíckej cirkvi kontinuitou nadväzuje na cyrilometodskú misiu, svedčí Spišská Kapitula, ktorá bola duchovným strediskom náboženského života s jasnými stopami pokračovania dejín východných kresťanov byzantského obradu. Spišské prepošstvo vzniklo v roku 1198 pravdepodobne na starých základoch biskupstva z veľkomoravskej doby. Prepošstvo bolo latinského obradu, ale predpokladá sa, že na Kapitule bol ešte v 13. storočí biritualizmus- obrad východný aj západný. Svedčí o tom biskupská východná mitra v klenotnici Spišskej Kapituly, písomné zmienky o živote Ruthénov a Valachov, ktorí bývali v širšom okolí, pričom navštevovali kostol sv. Martina. Ďalším dôkazom sú tzv. Spišské modlitby, ktorých štruktúra je veľmi blízka jekténiám Liturgie sv. Jána Zlatoústeho. Na konci 15. a začiatkom 16. storočia valašská kolonizácia aj tu posilnila východné prvky v národnostnej skladbe obyvateľstva. Po zjednotení v roku 1651 mukačevský biskup Peter Parthén zveril spišskému prepoštovi do duchovnej správy gréckokatolícke farnosti na Spiši. Po svojom vzniku v roku 1776 malo spišské biskupstvo aj gréckokatolícke farnosti. Až v roku 1787 nariadením cisára Jozefa II. boli tieto odovzdané do správy mukačevskej eparchie.

Mimoriadne významnú úlohu v živote gréckokatolíkov na území dnešného Slovenska zohralo prešovské biskupstvo. Jeho samostatná história sa začala písať rozdelením mukačevského biskupstva na tri vikariáty- marmarošský /1723 za biskupa Bizancija/ , satmársky /1776 za Andreja Bačinského/ a košický /1787 tiež za Andreja Bačinského/. Už v čase svojho vzniku mala mukačevská diecéza 711 farností, 11 archidiakonátov, 60 dekanátov a vyše 560 tisíc veriacich v trinástich župách. Táto jej rozľahlosť nedovoľovala dôkladne spravovať tak veľké množstvo farností. Preto duchovenstvo mukačevskej eparchie žiadalo ju rozdeliť a už existujúce vikariáty povýšiť na biskupstvá. Táto myšlienka sa však nemohla uskutočniť pre odpor mukačevskej kapituly. Medzitým bolo v roku 1792 sídlo košického vikariátu prenesené do Prešova. V roku 1816 požiadal cisár František I. Rím o zriadenie prešovskej eparchie so sídlom v Prešove. Bulou pápeža Pia VII. RELATA SEMPER zo dňa 22. septembra 1818 bolo Prešovské biskupstvo oficiálne potvrdené.

Mukačevskú eparchiu v tých rokoch viedol biskup Alexej Pócy /1816-1831/, pôvodom Rumun. V roku 1818 vyčlenil 193 farností pre eparchiu Prešov a v roku 1821 vysvätil biskupa Gregora Tarkoviča v Krásnom Brode. Okrem iného zvolal kňazskú synodu do Užhorodu a pre kňazských synov- siroty zriadil ústav Alexinum. V tom čase na biskupský stolec zasadol biskup Gregor Tarkovič/1818-1841/.

Prešovská diecéza mala pri svojom vzniku 193 farností s takmer 150 tisícami veriacich. Katedrálnym chrámom a biskupskou rezidenciou sa stal bývalý minoritský kláštor s kostolom. Biskup spolu so svojimi veriacimi sa pustil do ich obnovy. Zriadil nové cirkevné školy, založil v roku 1819 pri biskupskom úrade knižnicu. Staral sa aj o náležitú výchovu učiteľov, ktorí mali pôsobiť v jednotlivých farnostiach. Biskup Tarkovič bol napriek svojej vysokej vzdelanosti veľmi skromný. Viedol asketický život. Výsledky úsilia prvého prešovského biskupa Gregora Tarkoviča boli veľmi solídnym základom pre činnosť biskupov, ktorí prišli po ňom.

Biskup Jozef Gaganec /1843-1875/ pokračoval v započatom diele na všestrannom rozvoji diecézy. V roku 1843 zriadil eparchiálnu základinu na podporu chudobných kňazov a podarilo sa mu oslobodiť učiteľov -kantorov spod plnenia poddanských povinností a telesných trestov. Podobne, ako biskup Andrej Bačinský v 18. storočí, tak aj biskup Gaganec sa postavil na čelo národného obrodenia Rusínov. Preto si povolal za svojho spolupracovníka kňaza mukačevskej eparchie Alexandra Duchnoviča, ktorého v roku 1845 ustanovil za prešovského kanonika, ktorý mu v jeho cirkevných úlohách pomáhal až do smrti. Mimoriadnu dôležitosť pripisoval výchove budúcich kňazov. Svojím príkladom vychovával z kňazov rodoľubov, ako obrancov pospolitého ľudu voči násilnej maďarizácie Rusínov , ako aj Slovákov. Pre potreby eparchie začal budovať kňazský seminár v Prešove.
Ďalší biskup na prešovskom stolci Mikuláš Tóth, zriadil v Prešove kňazský seminár, ktorý bol otvorený 12. septembra 1880 a spočiatku mal iba dva ročníky. Jeho nástupca biskup Ján Vályi /1883- 1911/ dal v roku 1903 rozšíriť seminár pre všetky ročníky. Od toho času bol známy pod názvom Vysoká škola bohoslovecká v Prešove. Okrem toho biskup Valyi založil v Prešove tiež učiteľský ústav- preparandium a do katedrály kúpil nové zvony. Po jeho smrti spravovali prešovskú diecézu počas dvoch rokov kapitulárni vikári.

Rozpad Rakúsko- uhorskej monarchie a vytvorenie nových štátnych útvarov ovplyvnili aj cirkevný vývoj gréckokatolíkov na území dnešného Slovenska. Aj po vytvorení prvej ČSR ostala väčšina farností na Zemplíne pod správou mukačevskej eparchie, kým celé zostávajúce územie Slovenska patrilo do eparchie prešovskej. V rokoch /1913-1920/ spravoval prešovskú eparchiu biskup Štefan Novák. Odmietol zložiť novému štátu požadovaný sľub vernosti a naviac zavádzal do cirkevných škôl maďarčinu ako vyučovací jazyk. V tom čase sa z bohoslužobných a modlitebných kníh vytrácala cyrilika a zavádzala latinka s maďarskou fonetikou. Toto sa dialo aj za účinnej pomoci početnej časti duchovenstva eparchie. Z tých dôvodov dobrovoľne a so súhlasom Ríma opustil biskupský stolec. Počas svojho pôsobenia sa pričinil o to, že kňazi a veriaci dostali možnosť používať rozšírenejší a tým praktickejší gregoriánsky kalendár. Dňa 1.10. vymenoval za generálneho vikára kanonika- preláta Dr. Mikuláša Russnáka /1918-1927/. Vikár Russnák viedol v ťažkých povojnových rokoch svoju eparchiu múdro a prezieravo. Svojou vedeckou prácou sa zaslúžil o neskoršie vyhlásenie vieroučného článku, o Uspenii Panny Márie pápežom Piom XII. /1950/. Uviedol do eparchie sestry baziliánky, ktoré viedli ním založený dievčenský internát a v roku 1921 povolal otcov redemptoristov. V povojnovom období plnom politického aj náboženského chaosu pod vplyvom emigrácie zo Sovietskeho zväzu začalo vo zvýšenej miere prenikať do prešovskej, ale aj do mukačevskej eparchie pravoslávie.

V roku 1927 na biskupský stolec zasadol bl. biskup P.P.Gojdič, ktorého Božia prozreteľnosť vybrala, aby viedol svoju Cirkev v týchto najťažších časoch jej histórie. Za hlavné úlohy tohto obdobia považoval zjednotenie kňazov, obranu pred šíriacim sa boľševizmom a pravoslávim, aj odolávanie protirusínskym tlakom zo strany vlády prvej ČSR. Ich realizáciu vykonával udržiavaním neustálych kontaktov s veriacimi a kňazmi. Uskutočňoval pastoračné návštevy v ohrozených farnostiach, rozosielal pastierske listy, rozširoval misijné dielo a podporoval duchovné cvičenia kňazov a laikov.

Hneď po ukončení druhej svetovej vojny sa udalosti začali vyvíjať pod vplyvom novej politickej situácie. Stále rastúci vplyv Moskvy na povojnový vývoj v Českoslovansku znamenal aj zosilnenie šírenia pravoslávia. Už v roku 1946 Moskva vyslala do Prahy za pravoslávneho metropolitu exarchu J. Voroncova, ktorý začal za podpory štátu organizovať silnú protigréckokatolícku kampaň. Februárovým komunistickým pučom padli posledné demokratické zásady a otvorila sa cesta k násilným totalitným praktikám, ktoré okrem občianskeho života tvrdo dopadli aj na cirkvi, z nich najviac na gréckokatolícku.

Na základe nových zákonov štát prevzal pod svoju kontrolu všetky cirkvi, vrátane cirkevných majetkov a udeľovania štátneho súhlasu na výkon kňazského povolania. Dňa 28. apríla 1950 ÚV KSČ zinscenoval v Prešove zhromaždenie, na ktoré okrem násilne privezených kňazov nakomandoval aj príslušníkov bezpečnosti, milícií, kandidátov a členov KS, študentov a iných, ktorí vytvorili tomuto teatrálnemu stretnutiu potrebnú kulisu. Po hlavnom prejave a niekoľkých vystúpeniach odpadnutých kňazov bol prečítaný manifest o návrate gréckokatolíkov do pravoslávia a bez diskusie i hlasovania bol „spontánnym potleskom“ spomínanej časti účastníkov schválený. Toto zhromaždenie vošlo do dejín pod názvom tvz. prešovský sobor a znamenalo úplnú likvidáciu Gréckokatolíckej v Československu. Hneď po skončení soboru sa odobrala časť účastníkov za širokej asistencie polície v civilnom oblečení do katedrály, kde sa uskutočnil ďakovný moleben. Keďže biskup Gojdič odmietol vydať kľúče od katedrály, bol okamžite zaistený, a ešte skôr ako ďakovný moleben skončil, odviedli ho na niekoľko dní do františkanského kláštora do Nižnej Šebastovej. Pomocný biskup Hopko bol zasa niekoľko dní internovaný v domácom väzení a tu bol na neho vyvíjaný nátlak, aby prestúpil na pravoslávnu vieru. To sa však nepodarilo. Obidvoch biskupov čakala vyšetrovacia väzba: Gojdiča v Prahe- Ruzyni a Hopku v Bratislave. Začalo sa najťažšie obdobie gréckokatolíckej histórie. Cirkev stratila všetky svoje práva aj materiálne hodnoty. Drvivá väčšina kňazov ostala verná svojej cirkvi. Asi 120 kňazov bolo preto uväznených väčšinou v Hlohovci, Podolinci a Novákoch. Následne boli súdení a vyhostení, ženatí aj so svojimi rodinami, na najťažšie práce do Čiech, čím stratili kontakt so svojimi veriacimi. Všetky chrámy boli odovzdané pravoslánym. Svoju vernosť cirkvi však na viacerých miestach veriaci dokázali tým, že aj po rokoch, v niektorých prípadoch počas celého 18- ročného obdobia, útlaku nepripustili vo svojich chrámoch pravoslávne bohoslužby. Mnohí veriaci radšej dochádzali do vzdialených rímskokatolíckych chrámov, aby mohli naďalej vyznávať svoju vieru, alebo sa bez kňaza modlili sami. Na pravoslávie z rôznych dôvodov prešla iba menšia časť veriacich.

Najťažší údel museli znášať obaja biskupi. Biskup Gojdič podstúpil vo vyšetrovacej väzbe kruté mučenie, ako bolo lámanie prstov, bitie po slabinách, elektrické šoky a iné. Bol fyzicky donútený naučiť sa obvinenia, ktoré mal neskôr pri procese sám proti sebe vypovedať. Ani najhroznejšie útrapy však nezlomili nevinného biskupa, ktorý sa svojím mučiteľom predstavil ako muž modlitby a doslova svätec. V dňoch 10. až 15. januára 1951 sa uskutočnil proces s biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom. Tento verejný teatrálny proces bol priamo vysielaný bývalým Československým rozhlasom. Počas výpovede biskupa Gojdiča bol prerušený, pretože jeho odpovede boli iné, než očakávali sudcovia. Prítomní novinári boli vypovedaní zo súdnej siene a tí, ktorí ostali, stali sa svedkami odvážneho odmietnutia všetkých vymyslených obvinení. Napriek tomu bol biskup Gojdič odsúdený na doživotné väzenie, peňažitú pokutu dvestotisíc korún a stratu všetkých občianskych práv. Po procese bol premiestňovaný z jedného väzenia do druhého, kde bol opakovane kruto fyzicky aj psychicky týraný. Ani sľuby, že dostane najvyššiu hodnosť pravoslávnej cirkvi- metropolitu, nezlomili jeho vernosť k jednote s apoštolskou stolicou. Následkom mučenia, hladu, utrpenia a žiaľu nad tragédiou gréckokatolíckej cirkvi ochorel na tuberkulózu a rakovinu. Vyčerpaný ťažkými skúškami vernosti a oddanosti Kristovi a Cirkvi zomrel v Leopoldove 17. júla 1960. Biskup Hopko bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Počas vyšetrovania i samotného väzenia podstúpil mnohé fyzické i psychické formy mučenia, ktoré nepriaznivo ovplyvnili jeho zdravotný stav- ochorel na cukrovku. Absolvoval 21 väzenských prevozov. Prepustený bol až v roku 1963, avšak aj potom bol v domácom väzení v charitnom dome v Oseku v Čechách.

Utrpenie gréckokatolíckej cirkvi sa podstatne zmenilo až v roku 1968 pod vplyvom tzv. pražskej jari, ktorá znamenala všeobecnú liberalizáciu celej našej spoločnosti. Sovietska invázia v auguste 1968 zvrátila sľubne sa rozvíjajúci demokratizačný proces a vrhla celú československú spoločnosť späť do normalizačného jarma komunistickej totality. Napriek tomu gréckokatolícka cirkev začala nanovo budovať a rozvíjať duchovný život veriacich. Keďže otec biskup Hopko s ťažko podlomením zdravím nemohol plniť mimoriadne náročné úlohy súvisiace s novým, aj keď obmedzeným rozvojom eparchie, Svätá Stolica vymenovala Mons. Jána Hirku za ordinára a apoštolského administrátora s právami rezidenčného biskupa. Obnovenie gréckokatolíckej cirkvi v praxi znamenalo, že veriaci sa spontánne hlásili k svojej viere, aj keď na niektorých miestach bol tento proces bolestný. Bolo to tam, kde časť veriacich zostala pravoslávna. Ani návrat kňazov do svojich farností nebol jednoduchý. Vracali sa po mnohých rokoch a čakala ich náročná práca a „pole neorané“. Bolo potrebné znova oživiť celú štruktúru farností v duchu evanjeliového poslania a cirkevných zásad. Nastali nové časy prenasledovania celej katolíckej cirkvi. Ateistická vládna garnitúra svojou autoritatívno- administratívnou kontrolou cirkvi tvrdo potláčala akúkoľvek jej aktivitu. V zápase o slobodu vierovyznania pomáhali aj rôzne hnutia, ktoré účinkovali neverejne. V letných mesiacoch boli organizované výlety pre mládež, ktoré boli v podstate duchovnými formačnými stretnutiami. V 70- tych rokoch to bolo predovšetkým hnutie Focoláre, v 80- tych Oázové hnutie a Taize stretnutia. To sa už ale politická situácia vo východnej Európe začala výrazne meniť. Predznamenaním nového vývoja v bývalom Československu bolo prvé verejné zhromaždenie katolíkov 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, ktoré vošlo do histórie pod názvom „sviečková demonštrácia“. Pražské udalosti 17.novembra 1989 a následný pád komunizmu znamenali obnovenie demokratických zásad a slobôd v celej spoločnosti, a tým aj uvoľnenie náboženského života a v plnom rozsahu obnovenie celej katolíckej Cirkvi.

Po zmene politických pomerov v rokoch 1989-90 mohlo konečne prísť k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách. Obnovila sa činnosť kňazského seminára i bohosloveckej fakulty, vzniklo viacero cirkevných škôl. Najmä medzi mladšou generáciou je snaha o obnovu (očistenie od latinizácie) obradu a duchovnosti, o návrat k pôvodnému a tradičnému duchovnému bohatstvu našej cirkvi. Výrazný podnet k tejto obnove dal najmä II. vatikánsky koncil a v poslednom období rímsky pápež Ján Pavol II. apoštolským listom Orientale Lumen (Svetlo z Východu).
Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát a 30. januára 2008 Bratislavská eparchia. Od 30. januára 2008 je na Slovensku samostatná metropolia byzantského obradu, ktorú tvoria tri biskupstvá (čím sa naplnil sľub z konkordátu medzi Vatikánom a prvou ČSR z r. 1928).

Súčasným arcibiskupom-metropolitom je vladyka Ján Babjak, SJ. Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát, ktorý bol 30. januára 2008 povýšený na eparchiu, jej sídelným biskupom je vladyka Milan Chautur, CSsR. Bratislavská eparchia bola zriadená 30. januára 2008 vyčlenením z Prešovského arcibiskupstva, za jej prvého biskupa-eparchu bol menovaný o. Peter Rusnák. Do Prešovskej archieparchie patria gréckokatolíci žijúci na území Prešovského kraja, do Košickej eparchie sú začlenení katolíci byzantského obradu bývajúci na území Košického kraja. Stredné a západné Slovensko patrí pod správu Bratislavskej eparchie, na strednom a západnom Slovensku je však len relatívne málo farností.