VIERA JE VIAC NEŽ NÁBOŽENSTVO. Nedeľa po Bohozjavení
Po uväznení sv. Jána Krstiteľa, Ježiš sa ľudský ocitol v nebezpečenstve, lebo maličký a bezvýznamný Nazaret /por.Jn1 46/, vtedy mu nemohol dať bezpečie. S uväznením Jána sa stali podozrivými aj tí, ktorých Ján označil ako „dôležitých“: „Hľa, Baránok Boží…“/Jn1,29/ a aj Herodes Ježiša dával do súvislostí s Jánom Krstiteľom, ktorého dal sťať v žalári. /por.Mt14,1-2/. Azda aj preto /v ľudskom chápaní/ odišiel Ježiš z Nazareta do rušnejšieho mesta Kafarnaum, kde akoby sa stratil v dave. No tiež je pravdou, že po Jánovi zostalo prázdne miesto pre ohlasovanie pokánia a návratu k Bohu a ľud očakával toho, ktorého sv. Ján Krstiteľ označil slovami: „Po mne prichádza mocnejší…“/Mk1,7/. Cesta pre Krista už bola v ľudských srdciach pripravená, a tak Ježiš začal svoje dielo spásy tohto sveta v náväznosti na to, čo Krstiteľ hlásal: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo…“ /Mt 4,17/. My si často ľudský nedokážeme uvedomiť Boží „scenár“, lebo podliehame iba ľudským predstavám, ale Boh tým, čo koná v našich životoch sleduje vyšší cieľ, ako je iba ten pozemský, hoci k tomu používa celkom bežné ľudské situácie. Preto aj v našich životoch by malo byť zrejmé to, na čo poukazuje dnešné evanjelium: „Ľud bývajúci v temnotách, uzrel veľké svetlo…“ /Mt4,16/.
Boh aj nás chce z tohto bežného života voviesť do svetla vyššieho poznania pravdy, než je to u tých, ktorí Božej pravde aj dnes odporujú. V tom je pre nás veľmi dôležitá naša dôvera v neho, od ktorej bude záležať to, či k tomuto svetlu pravdy sa dokážeme priblížiť. Niekedy sa to môže zdať veľmi ťažkým, ale v zásade vždy je dôležitým to, či sme naozaj veriaci v Krista, alebo len tak sa „tvárime“ uznávajúc základné pravdy viery a priznávajúc sa ku kresťanstvu. Naša viera totiž nesmie ustrnúť na naučených formulkách a navyknutých tradičných spôsoboch, lebo vzťah -aj ku Kristovi- je čosi živé, čo prechádza rozličnými skúškami a obdobiami. Tak nám to kedysi povedal náš profesor pastorálnej teológie: -viera to nie sú hodinky, ktoré si môžem na chvíľku odložiť, keď ich nepotrebujem, a potom si ich vziať späť. Viera je stále „stávajúcou“ sa v nás, teda buď vzrastá – alebo upadá, lebo stagnácia tu nie je možná. Viera – to nie je náboženstvo, čo je charakterizované iba ako súhrn náboženských právd, ktoré uznávame. Lebo viera je osobný vzťah, ktorý žijeme s tým, koho považujeme za vieryhodného pre svoj život aj s jeho názormi, preto Kristus prišiel medzi ľudí a stal sa jedným z nás. No demokracia hovorí iba o náboženskej slobode, ktorá sa prezentuje ako možnosť hlásiť sa k niektorému z náboženstiev, ale nikdy sa tu nedá hovoriť o skutočnej slobode viery.
Vidieť to aj z toho, že v každej dobe mocní tohto sveta chceli by nám vnútiť „svoju vieru“, teda svoje názory, ktoré sa týkajú niekedy pohľadu na neviditeľného Boha, inokedy sa pretláčajú nesprávne názory na cirkev a dnes dokonca i na človeka, ktorý je stvorený ako muž a žena, čo pomaly chce ktosi zmeniť v myslení súčasného človeka iba na „sociálny konštrukt“. Toto je dôležité pre nás vedieť, že iba Kristus sa stal svetlom sveta /Jn8,12/ tým, že nám dal jasný pohľad na Otca i na život človeka s Bohom v zachovávaní jeho zákona – On je tým svetlom, ktoré osvecuje myslenie človeka. Ak sa ktokoľvek pokúša zmeniť pravdy evanjelia, tak vnáša tmu a útočí aj na našu vieru. Tu na zemi prechádzame rozličnými skúškami viery i nešťastiami, ktoré zasahujú do našej viery. Ohrozujú nás choroby, vojny, ľudská nevraživosť i rozličné pohromy, no to všetko sa dá zvládať bez psychickej ujmy len vo svetle Kristovho poznania a úprimnej viery v neho. Preto je dôležité zachovať si ju „bez škvrny a vrásky“, ako nám zdôrazňuje sv. apoštol Pavol poukazujúc na Cirkev, ktorá si musí zachovať čistotu viery: „…pripravil si Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená“ /Ef5,27/. Dnes, keď slávime Nedeľu po Osvietení, dáva nám cirkev čítať evanjelium o Kristovom príchode do pohanskej Galiley a tým nasmerúva náš pohľad aj na novopohanský svet, ktorý potrebuje svetlo Kristovho evanjelia. Kto iný by ho mal viac prezentovať, než tí, ktorí skutočne uverili v Krista a nepohŕdajú žiadnym náboženstvom, lebo ono naznačuje akési pravdy viery. Avšak vierou je až náš osobný vzťah s Bohom a práve preto je viera pre náš život viac, ako náboženstvo, ktoré je iba súhrnom náboženských právd, ktoré sú dnes tak veľmi relativizované. Keď Kristus vstúpil do krajiny Zabulona a Neftaliho, „ľud bývajúci v temnotách, uzrel veľké svetlo“ a toto svetlo Božieho poznania prenikne aj do nášho vnútra, ak skutočne uveríme Kristovi a svoj život si zariadime podľa právd evanjelia a nie podľa zásad tohto novopohanského sveta.
Prosme Máriu, ktorá nám Krista porodila, aby sa v nás zrodila nová nádej aj v týchto ťažkých časoch, a aby naše vnútro prežiarilo svetlo skutočnej viery, ktorá prináša nádej aj do tmavých dní dnešného diania vo svete.
+ Milan
„SLÁVA ISUSU CHRISTU!“
